V neveľkom meste bol dom. Bol malý, ale veľa zmestilo sa doň. Veľa lásky sa v ňom skrýva a ktože v ňom býva? Kocúr Macko, ale nie sám. Tak kocúr, či macko? Nech sa ti predstaví sám.

Vekom som už síce babička, ale keď ma zobrali z ulice, bola som v najlepších rokoch. Ochranári zvierat ma našli pri policajnej stanici. Už si to dobre nepamätám, pretože to bolo dávno. Druhá vec je, že by som na svoj pobyt na ulici najradšej úplne zabudla. Kým som žila životom tuláčky, mala som niekoľko mačiatok. Veľa z nich zahynulo, či už pod kolesami auta, utopením alebo preto, lebo som ich nedokázala uživiť. Sama som bola hladná a nemala som dostatok mliečka, aby som dokázala uživiť svoje mačiatka. Znie to strašne, ale takýto je osud mnohých opustených zvierat.

Dali mi meno Bambulka. Meno znie sladko a mám milý zjav. Ale viem byť aj bitkárka. Bambulka-bitkárka. Ty sa ma bojíš? To vôbec nemusíš. Ja len tak symbolicky ponaháňam a občas preplesknem ostatné mačky v domácnosti.

Čierno-biely kožúšok a smutné očká. Tak sa mi vryl do pamäte môj kamarát z ulice. Bol veľmi nesmelý, hanblivý a neveril si. Na to, že to bol kocúr možno nezvyčajná charakteristika. Prevláda názor, že chlapci nemôžu byť smutní a nemôžu plakať. Dovolím si tvrdiť, že je to nezmysel, pretože každý má slabé chvíľky. Každý má slabé stránky. A keď sa ti chce, tak si poplač.